Každý kôň tu má svoju stránku a svoj príbeh. Lenže kôň nie je sám o sebe celý kôň. To, aký naozaj je, vidno až vtedy, keď stojí medzi ostatnými.
Celá naša predstava o tom, ako sa má kôň mať, sa dá povedať jednou vetou: nech žije čo najprirodzenejšie. A najprirodzenejšie pre koňa je stádo. Nie box, nie výbeh pre jedného, nie kamarátstvo s človekom namiesto kamarátstva s koňom.
Túto stránku sme založili preto, že veci, ktoré sa dejú medzi koňmi, nepatria ani do jedného príbehu zvlášť. Sú to naše pozorovania. Píšeme ich tak, ako ich vidíme, a nevydávame ich za vedu.
Príbeh stáda
Zápisky z pasienka. Pribúdajú priebežne, podľa toho, čo vidíme.
Noc na novej lúke
Šiel som sa v noci prejsť za stádom. Našiel som ich na novej prihradenej lúke, bolo už kúsok pred polnocou. Je tam hore na vrcholku pekná rovinka.
Celé stádo malo svoj oddychový kľud. Postupne si všetci poľahali a driemali, až chrápali. Ľahol som si k Maji, kúsok od nej, nech ju nerušim, a chvíľu som driemal s nimi.
Myslím, že stál len jeden kôň a dával pozor.
Chodievam za nimi v noci často, sledujem ich a aj s nimi poležím. Ale skoro všetkých naraz som ich ležať ešte nevidel. Vždy boli okolo tých ležiacich rozostavaní strážcovia do všetkých strán. A teraz ležali a chrnelo skoro celé stádo, až na jedného.
Tak asi tá nová lúka bude fajn. Asi sa tam cítia dobre.
Stádo stále čaká na svoju kráľovnú
Je to už vyše roka, čo stádo prišlo o vodiacu kobylu. Bola ňou Lucinka. Prišla na farmu prvá a stádo sa postupom času rozrastalo okolo nej. Luca bola od prírody dominantná, takže každý, kto prišiel nový, sa musel podriadiť. Ona mu to vždy vedela vysvetliť.
Dnes je stádo stále roztrhané na dve skupinky. Chodia síce spolu, ale raz to potiahne Bela a idú za Belou, raz to potiahne Najka a idú za Najkou. Niekedy sa roztrhajú a potom po sebe hukajú a hľadajú sa, aby sa zase dali do kopy.
Najka nikdy nebola taká dominantná, skôr bývala na konci a utiahnutá. Ale je najstaršia a stádo za ňou semtam ide.
A keď sa Najka niekde pozabudne, Orík, jej syn, je v poslednom čase stále pri nej. Stráži si ju a dáva na ňu pozor ako vzorný syn svojej matky. Nebolo to tak vždy. Keď prechádzal pubertou a dospievaním, aj on Najku preháňal a dovoľoval si. Teraz akoby zmúdrel.
Stále nám to tak pripadá, že stádo ešte len čaká na svoju novú vodiacu kobylu. Že stále čaká na svoju kráľovnú.
Na dovysvetlenie. Zvyšok stránky je pre toho, koho zaujíma, ako to v stáde funguje a prečo to robíme takto.
Ako to v stáde funguje
Stádo má poriadok a ten poriadok si robia kone samy. My doň nezasahujeme, len sa učíme, ako vyzerá.
Kráľovná
Dominantná kobyla. Vedie. Stádo ide tam, kam ide ona, a pri nej sa rozhoduje, kedy sa pasie a kedy sa oddychuje.
Princezná
Druhá kobyla. Drží sa pri kráľovnej, obieha okolo nej a stráži ju aj žriebätá. Nie je to nižšia úloha, je to služba.
A princezien môže byť viac naraz, každá pri svojej kobyle so žriebäťom. Jaška bola Lucinkina princezná. Maja je Belina, a bola ňou už za Lucinkinho života. Bela mala vtedy žriebä, Maca, a Maja si k nemu stala hneď, ako k nám prišla. Nikto ju o to neprosil.
Toto rozdelenie na kráľovnú a princeznú nie je naše. Raz sme o tom čítali krásny príspevok na Facebooku a presne nám pomenoval to, čo sme dovtedy v stáde iba pozorovali a nevedeli sme to povedať.
Autora sa nám zatiaľ nepodarilo nájsť. Ak ten príspevok niekedy nájdeme, radi ho sem doplníme aj s menom.
Stádo je od augusta 2025 bez kráľovnej
Vtedy odišla Lucinka. Bola prvá kobyla, ktorú sme kúpili, a stala sa kráľovnou celého stáda. Odvtedy kráľovnú nemáme a stádo sa dodnes celkom nepreorganizovalo.
Čakali sme, že to bude otázka týždňov. Nebola.
Kto s kým chodí
V stáde sú aj menšie skupinky. Nie sú náhodné a nemenia sa zo dňa na deň.
Bela, Maja a Maco
Malá skupinka okolo Bely a jej žriebäťa Maca, s Majou ako princeznou. Drží spolu už roky.
Prečo to takto robíme
Kôň je zviera, ktoré v prírode nikdy nie je samo. Vidí za seba, počuje ďaleko a celý jeho pokoj stojí na tom, že niekto iný stráži, kým on spí.
Preto sú u nás kone vonku, na veľkých pasienkoch, spolu. V noci sa pasú, cez deň chodia do tieňa prístreškov. Nie preto, že by to bolo pohodlnejšie pre nás, ale preto, že to majú radi.
Veľa z toho, čo tu píšeme, sme sa naučili až pozeraním. Nie z kníh a nie za týždeň.