Náš príbeh

Toto je dlhšia verzia toho, čo je na úvodnej stránke. Ako sme sa od stavania altánkov dostali k stádu ťažných koní na zarastenom svahu — a prečo sme nakoniec založili združenie.

Predtým sme stavali strechy

S bratom sme mali malú rodinnú firmu. Stavali sme altánky a strechy a živilo nás to.

Potom prišla kríza z roku 2008. Na naše zákazky doľahla s odstupom — do roku 2012 už roboty nebolo dosť. A mne to prinášalo strašne veľa stresu.

Farma, ktorá nám prišla blízka

V tom čase bežala na Markíze Farma. Ten farmársky život nám prišiel blízky — s Milkou obaja pochádzame z malých gazdovských rodín, takže to pre nás nebolo nič cudzie. Bolo to skôr niečo, na čo sme si spomenuli.

Tak som začal riešiť okolité pozemky. Začali sme včelárením.

Šesťdesiatpäť hektárov, ktoré nikto nechcel

Po nejakom čase som s miestnym družstvom dohodol odstúpenie pozemkov. Nie tých dobrých — tie si nechali. Dostali sme tie, ktoré boli pre nich nevhodné: zarastené náletovými drevinami, na svahu, kde sa vo veľkom traktormi pracovať nedá.

Ale boli hneď za naším domom. A bolo ich okolo šesťdesiatpäť hektárov.

Dve kozy, dve ovce a prvý traktor

Začali sme s Milkou v malom. Dve kozy, dve ovce, včely, prvý traktor a prvé použité náradie. A skúška, či vôbec zvládneme dorobiť seno — najprv na dvoch hektároch.

Kríky

Ostatné pozemky sme začali pracne čistiť od náletových drevín. A to bola fuška. Ja veľká píla do ruky, Milka malá píla do ruky, a po štvornožky sa predierať krovím. Ruky celé dopichané od tŕňov.

Dosť rýchlo sme pochopili, že takto to nevyčistíme nikdy. Tak sme zohnali firmu, ktorá sa tým zaoberá, dohodli sme sa a firma začala čistiť. Lenže pobrali len hrubé drevo a kríky nechali tak. Tie zase ostali nám.

Vtedy Milka predala starkin dom a peniaze sme investovali do strojov. Vývozka za štyridsaťtisíc, ktorou sme zbierali odpílené kríky. A popri tom sme ručne budovali oplôtky.

Plán, ktorý sa cestou zmenil

Pôvodne to malo byť riadne komerčné farmárčenie — chov kôz, dojenie, mäso. Cestou sme zistili, že vybudovať to na zelenej lúke nie je také jednoduché. A keby to aspoň bola zelená lúka — bol to nedostupný svah zarastený krovím.

Ale bojovali sme a budovali. A čas bežal.

Kôň, ktorý mal kontrolovať oplôtok

Keď bol veľký oplôtok hotový, prišiel nápad zohnať si koňa. Mali sme ho z konského chrbta kontrolovať — je dlhý a pešo to bolo zdĺhavé.

Tak k nám pribudla Lucinka.

Oplôtok sme na koni skontrolovali sotva dvakrát. Do koní sme sa medzitým zaľúbili.

Kôň je stádové zviera

Jeden kôň nemôže ostať sám. To sme sa naučili rýchlo.

Po krátkom čase nám sused ponúkol poníka, ktorého mal na dvore. Prišiel o pozemok a nemal ho kam dať. Tak Luciška získala kamarátku.

Vzápätí sme na internete našli krásnu veľkú kobylu. Išli sme sa na ňu pozrieť, páčila sa nám, a tak k nám pribudla Najka.

Až pri nakladaní padla veta, že by ju bola škoda dať do mäsa. Vtedy nám došlo, kam mala namierené, keby ju nekúpil nikto. Tak sme nevedomky zachránili druhú kobylu.

Poník u nás časom ostať nemohol. Na takom veľkom pasienku sa prejedal a schvacoval — poníky sú na bujnú trávu citlivé a nevedia si povedať dosť. Tak sme mu našli nový domov u pani, ktorej otec je veterinár. Tam má nad sebou dozor, aký potrebuje.

Ako sme sa dostali medzi furmanov

Luca bola ťažná kobyla od furmana, ktorý sa spolupodieľa na organizovaní miestnych furmanských pretekov. A ešte predtým, ako sme si ju priviezli, sme si na obzeranie koňa zobrali na pomoc ďalšieho furmana — ktorý tiež spoluorganizuje súťaže.

Tak sme sa dostali do ich sveta. Medzi furmanov a naplno medzi ťažné kone.

A tam sme videli, ako tieto kone žijú. Ako pracujú. A aké problémy ich trápia.

Kone pribúdali

Čas bežal a kone pribúdali. Aj naše vlastné — skúsili sme ich rozmnožovať a predávať.

Lenže sme sa do nich zaľúbili. Odchovali sme si ich od prvého dňa a predať ich už nedokážeme. Sú jednoducho súčasťou našej rodiny.

Tak to išlo ďalej. Kone pribúdali — zachránené aj narodené. A s nimi pribúdali skúsenosti, starosti a silné príbehy.

Príbehy koní píšeme podrobne inde — tu ich nájdete všetky.

A s koňmi pribúdali aj ľudia

Ako pribúdali kone, pribúdala robota. A s ňou po jednom prichádzali ľudia — nikdy nie naraz, vždy postupne, tak ako to na farme chodí. Niektorí prišli raz pomôcť a ostali.

Jarka je naša kamarátka a keď sme zakladali združenie, bolo prirodzené, že ho zakladáme traja. Martin nám chodí obsluhovať traktor a dorábať seno. Vojo, mladý farmár a traktorista, príde, sadne do traktora a robí. Aďa a Šimon sú študenti, času majú málo, ale keď môžu, prídu radi.

Všetkých, ktorí nám pomáhajú, menujeme na stránke Ďakujeme.

Budujeme roky

Sme farmári. A farmárčenie u nás vyzerá tak, že čo zarobíme, ide späť do farmy — do plotov, do strojov, do sena na zimu. Nikdy sme si z toho nevzali nič a ani sme to tak neplánovali. Vždy bolo treba niečo dokončiť, opraviť alebo postaviť.

Budujeme to už vyše desať rokov a stále nie sme hotoví. Tak to na farme chodí — hotovo nebude nikdy, len sa presúva, čo je najnaliehavejšie.

Združenie nevzniklo preto, že by nám došli peniaze. Vzniklo preto, aby sme mohli pomáhať ďalej. Koňom v núdzi sme pomáhali roky predtým a robili by sme to aj bez neho — len sme narazili na hranicu vlastných zdrojov. Prišiel Rigo a jeho záchrana trvala mesiace. A ďalšiemu koňovi, ktorý bude potrebovať to isté, už z vlastného pomôcť nevieme.

Byť pri pomoci zvieraťu odkázaný na peniaze je nepríjemné. Ale kôň nepočká, kým sa svet zmení.

Robili sme to roky ako svoju súkromnú vec. Združenie z toho urobilo vec, na ktorej sa môže podieľať aj niekto iný — a hlavne vec, ktorú je vidieť. Účet máme transparentný a to, čo sa za tie peniaze stalo, píšeme pri každom koňovi.