Príbeh
Maja nie je zachránená kobyla — aspoň nie tak, ako to slovo väčšinou znamená. Nenašli sme ju v jarku ani v tmavej maštali. A predsa má svoj príbeh a patrí sem.
Maja je Lucinkina dcéra.
Lucinka bola náš prvý kôň. Kúpili sme ju od kamaráta — a Maja ostala u neho. Chodievali sme za ňou. Poznal som ju roky a vytvoril som si k nej vzťah, aký sa ťažko vysvetľuje niekomu, kto okolo koní nechodí. Patrila do rodiny, aj keď nebola naša.
Kamarátova nevlastná dcéra vyrastala spolu s ňou. Vytvorila si k nej puto a brala ju za svoju. Či jej Maja niekedy naozaj patrila, my nevieme — ale pre to dievča to bola jej kobyla.
Potom Maja dva roky po sebe neostala žrebná. Pre chovateľa je to problém — kobyla, ktorá nedá žriebä, sa neuživí. A tak sa ju nakoniec rozhodol predať.
Toto je tá časť príbehu, ktorá bola ťažká. Vedel som, že keď Maju kúpim, beriem ju tomu dievčaťu. Vedel som to celý čas.
Ale vedel som aj to, že o ňu príde tak či tak. A že Maja je silná ťažná kobyla — kúpia ju ľudia, ktorí ju zoderú v lese. Presne takéto kone sa v hore minú najrýchlejšie.
Tak sme ju kúpili my. Dievčaťu som vysvetlil, že Maja bude hneď vedľa, u nás na farme, a že za ňou môže prísť kedykoľvek.
Nezobrala to. A ja som jej to nemal za zlé.
Časom to pochopila aj ona. Vie, kde Maja je, a vie, že sa má dobre.
A pochopil to aj kamarát. Tento rok dal dievčaťu inú kobylu — a rovno ju na ňu aj prepísal. Aby už o nej nikto nemohol povedať, že nie je jej.
Maja je u nás od roku 2024. Lucinka tak mala svoju dcéru v stáde až do konca — odišla v auguste 2025.
Maju sme nekúpili preto, že bola v núdzi. Kúpili sme ju preto, že sme vedeli, aká núdza by ju čakala. Niekedy je záchrana v tom, že sa niečo nedopustí.
Raz sme išli so stádom na horné lúky. Je odtiaľ výhľad do celého kraja a kone tam radi postoja. Maja sa zastavila a dlho pozerala na jeden kopec.
V tej chvíli mi to došlo. Pozerala na kopec, ktorý celý život poznala z druhej strany. Za ním je jej starý domov.
„Neboj sa, Majuš. Oni sú tam v poriadku. A vždy, keď tam idem, pozdravím ich od teba.“
Robím to dodnes.
Ako sa má Maja
V stáde má každá kobyla svoje miesto. Dominantná kobyla je kráľovná — tá vedie a rozhoduje. Hneď za ňou chodí druhá kobyla, princezná: drží sa pri kráľovnej, obieha okolo nej, stráži ju a stráži žriebätá. Nie je to nižšia úloha. Je to služba a nedostane ju hocikto.
Maja bola princeznou už doma. Kráľovnou tam bola jej sestra — tá dávala žriebätá — a Maja pri nich robila tetu. Starala sa o ne.
U nás si tú istú úlohu vzala hneď, ako prišla. Kráľovnou stáda bola vtedy ešte Lucinka, Majina matka, a jej princeznou bola Jaška. Lenže Bela mala žriebä — a Maja si stala k nemu. Bela je jej kráľovná a Maco žriebä, ktoré stráži.
Keď Lucinka v auguste 2025 odišla, stádo prišlo o kráľovnú a dodnes sa celkom nepreorganizovalo. Také niečo netrvá týždne. Bela, Maja a Maco sa v tom držia spolu ako malé stádo v stáde. Maja je pri nich starostlivá teta a berie to vážne.
Niektoré kone si so sebou prinesú zranenie. Maja si priniesla svoju úlohu. A práve teraz, keď je stádo rozhádzané, je to na nej vidieť najviac.
Fotogaléria — Maja
Fotky Maje — pribúdajú priebežne.
Chcete pomôcť?
Na Maju priamo nezbierame. Nič jej nie je a starostlivosť o ňu zvládame sami. Pýtať peniaze na vlastného zdravého koňa nám nepríde správne.
Ak chcete pomôcť, prispejte na činnosť združenia. Z tých peňazí platíme liečenie koní, ktoré to práve potrebujú, aj seno pre celé stádo — takže sa časť z nich vždy dostane aj k nej.
Aktuálne potrebujeme →
Ľahká hliníková lopata na kydanie — tá naša už dosluhuje. A z väčších vecí korugovaná rúra na rezervoár, LDPE hadice na vodovod, elektrikárske betónové stĺpy. Možno práve vy viete, kde ich zohnať.
Ďakujeme →
Všetci, bez ktorých by to nešlo — tí, čo prídu pomôcť, aj tí, čo nás sprevádzajú odborne.