Lucinka

Príbeh

Luciška bola náš prvý kôň — kobyla norik, kúpená od furmana. Z hory prišla so zrobenými, vyťahanými nôžkami, a tak si u nás užívala zaslúžený dôchodok. Nohy ju síce boleli, no v stáde mala postavenie, o ktorom sa nediskutovalo: bola vedúca kobyla. Žrebec či valach, to bolo jedno — keď Luca zavelila, poslúchol každý.

Žriebätá mala aj predtým, u furmana. Tak to v chove chodí: niektoré žriebätá ostali doma, iné sa predali — a nakoniec sa predala aj samotná Luca. Nám. U nás porodila Balka a to bolo prvý raz, čo jej žriebä nikam nešlo. Ostalo pri nej. A v roku 2024 sme k nej domov priviedli aj jej dcéru Maju.

Luca s jedným zo svojich žriebät.

Odišla v auguste 2025, v dňoch, keď sme vo dvore bojovali o Riga. Ráno neprišla so stádom domov. Tušil som, že sa niečo stalo, a našiel som ju na kopci, na lúke, ktorú voláme biotop — tam, kde kone nocúvajú a kde som s nimi pár ráz nocoval aj ja. Ležala na samom konci. Nemala jedinú ranu, okolo nej nebolo ani zaškrabnuté kopytom do zeme. Odišla úplne sama, so západom slnka, obklopená svojím stádom, na mieste, ktoré mala rada.

Naša veterinárka mi vtedy jemným hlasom povedala, že okrem Luci poznala len jednu kobylu, ktorá mala to privilégium — odísť v objatí svojho stáda. A ja si dodnes myslím, že nám tým chcela trochu uľahčiť ten záber, čo sme vtedy mali. Mala svoj vek a svoje bolesti. V stáde bol po jej odchode zvláštny, až zenový pokoj. Nikto sa nekopal, nikto si nič nedokazoval. Proste bol len kľud.